Aj vy ste mali zaiste pred určitou situáciou či stretnutím pocit, že to nedopadne dobre ?

• Aj vy ste pri stretnutí cítili, že na niektorého človeka si máte dať pozor ?
• Rozhodovali ste sa v súkromí alebo práci tak, že ste tušili, že to naberie zlý smer ?

Každý jeden sa s tým stretol, no nie vždy sme ochotní počúvať svoje vnútro a vnútorné varovanie.

Niekto tomu hovorí -hlúpa predtucha. Je naozaj hlúpou iba vtedy, ak ju neakceptujeme, ak sa aspoň na malú chvíľku nad jej prítomnosťou zamyslíme. Posúdime jej reálnosť a hlavne jej prípadne dôsledky na nás a na naše okolie.

Nie vždy sa to prirodzene dá. Nie vždy všetko môžeme odmietnuť. Vždy ale môžeme povedať svoj názor.
Moji kolegovia už vedia, že vždy poviem, čo si naozaj myslí a cítim. Že nedávam vyjadrenia „zbrklo“, ale na základe reálnych podkladov a faktov. A tak ma občas využívajú ako „mediátora“ pri riešení pracovných a názorových rozdielov.

Môže to byť otázka:

• investícii vo firme do nových okien-
• nákupu finančne nákladnejšieho zariadenia
• otázka prideľovania odmien podľa určitého kľúča, ktorý by akceptovali všetci

Som skrátka osobou pre všetko, ako s obľubou hovoria. Asi je to vekom a nadhľadom, ktorý som za roky svojej práce v riadiacich pozíciách získala. Viem, že žiadny problém nie je takým, aby sa vyriešiť nedal a žiaden vzťah nie je natoľko jednou hádkou narušený, žeby sa nedala nájsť cesta pre obnovu dôvery a spolupráce.

Šediny na hlave, vrásky okolo očí ešte nedávajú nikomu právo súdiť a hodnotiť. Človek môže iba poradiť a druhá strana môže radu prijať, alebo aj neprijať. Bez urážania sa a zloby.
Ak si človek udrží tento životný nadhľad a je otvorený prijať aj opačný názor, alebo minimálne pripustiť jeho existenciu- vtedy sa žije dobre. Vtedy sa dajú tvoriť veci a nevybíjajú sa ľudia na hlúpostiach.